Jeseň prináša so sebou nielen zmenu počasia, ale aj príležitosť na množstvo zábavných a tvorivých aktivít. Jednou z najobľúbenejších je tradičné vyrezávanie tekvíc, ktoré tento rok premenilo našu škôlku na skutočné dielne plné radosti, smiechu a kreatívnych nápadov. Rodičia a deti spojili svoje sily, aby spoločne vytvorili jedinečných svetlonosov, ktorí už zdobia areál našej škôlky.

Pre niektoré deti to bola prvá skúsenosť s vyrezávaním tekvíc, zatiaľ čo iné si už vopred prichystali nápady, akú tvár by mala ich tekvica mať. "Chcem veľké oči a strašidelný úsmev!", nabádali deti s nadšením rodičov, ako by mala ich tekvica vyzerať. Spoločne teda nakreslili správne tvary očí, nosa a úst, a potom už deti pomáhali rodičom vyberať dužinu a opatrne vyrezávať vzory. Deti s hrdosťou ukazovali svoje výtvory, ktoré spoločne s rodičmi vytvorili.

Popri vyrezávaní tekvíc si niektoré triedy spríjemnili čas aj voňavým opekaním špekáčikov. Je to vždy priestor na vzájomné prehlbovanie vzťahov a vytváranie spomienok.

Táto tradícia v našej škôlke každoročne pripomína, že to najkrajšie, čo môžeme deťom dať, sú spoločne prežité chvíle.

V našich životoch majú nezastupiteľné miesto. Odovzdávajú nám cenné skúsenosti, strážia naše rodinné dedičstvá, trávia s nami čas bez nutkania kontroly notifikácie v smartfóne a tešia sa, keď nám u nich chutí. Starí rodičia.

Často sa stretávame s tvrdeniami, alebo si to aj osobne zažijeme, že ich výchovné prístupy a metódy sú staromódne. A pritom vieme, že na výchovu sme tu my rodičia a pedagógovia. Mnohé múdre štúdie tvrdia, že čas starkých spoločne strávený s našimi deťmi je win-win pre obe strany. Má blahodárne účinky na emocionálnu stabilitu detí v dospelosti a starí rodičia majú zase menšiu tendenciu získať Alzheimerovu chorobu. Ale aj keby žiadne prieskumy neexistovali, vieme, že sú esenciálnou súčasťou nášho bytia, že zahŕňajú vnúčatá láskavosťou, pozornosťou, spomienkami, sladkosťami😊alebo, len tak, SÚ SPOLU. Vedeli by sme vám rozprávať, ako nám deti v piatkových ranných kruhoch hovoria a svietia im pritom oči, že idú „ku starkej do Spišskej“ alebo príde babka či „dedo Bohuš“ a budú spolu oslavovať, alebo pôjdu spolu na ihrisko, na prechádzku. Lebo im je spolu dobre. Starkí a deti sú si mentálne a osobnostne bližšie, sú akoby na jednej vlnovej dĺžke. Vytvárajú magické neviditeľné rodinné puto.

Preto sme starých rodičov požiadali, aby prišli k nám, do škôlky. Aby nám odovzdali kúsok svojej múdrosti. V Sovičkovej triede „Emkina a Peťkova babička“ rozprávala o svojom detstve, ako to bývalo kedysi. Zaspomínala na hračky a ručne ušité bábiky z handričiek, na hry vo voľnom čase. Deťom porozprávala rozprávku o troch medveďoch, zahrali sa Kolo, kolo mlynské. V pavilóne Motýlikov a Rybiek čítali deťom babičky a prababička pred spaním. Pokojným hlasom, v ktorom cítiť múdrosť rokov; hlasom, ktorý je plný lásky a okamžite upokojuje a prináša pocit bezpečia.

Starkých sme uctili aj ich stvárnením vo výtvarných dielach detí, ktoré ste mohli postupne obdivovať na nástenkách tried. Ich silu v rodine a prepojenie vnúčat a starých rodičov sa deti v Mačičkovej v triede naučili chápať cez dramatizáciu rozprávky „Ťahal dedko repku“.

Úctu k starým či prastarým rodičom, ktorí už nie sú medzi nami, sme s deťmi vyjadrili prechádzkou na čerstvom vzduchu po miestnom cintoríne.

Keď sme v škôlke čakali na Kompostára Jurka, mysleli sme si, že príde eko guru v hnedých menčestrových nohaviciach a v zelenej kockovanej košeli s uviazaným dreveným motýlikom. No žiadna hipster verzia Mira Jaroša sa nekonala. Kompostár Jurko je totiž doslova kompostér. Usmievavá, plastová nádoba určená na kompostovanie, ktorá hlasom sprevádzala deti celou edukačnou hodinou. A pozor! Jurko mal svoju asistentku :-).

Ako deťom spolu vysvetlili, čo je kompostovanie? Názorne a hravou, interaktívnou formou. Ukázali si, ako založiť kompost, ako sa oň starať a ako to v ňom žije. „Predstavte si, že niektoré zvyšky jedla, ktoré zvyčajne vyhadzujeme, môžu byť kúzelným spôsobom premenené na niečo užitočné pre záhradu. Kompostovaním dávame týmto odpadkom druhú šancu - premeníme ich na výživu pre rastliny. Tmavú a voňavú hmotu, ktorá im pomáha rásť do sily a zdravia,“ uzavrela prednášku pani asistentka.

Svieže jesenné lúče vylákali deti z Mravčekovej triedy na vychádzku k doslova rozprávkovej veži. Zrekonštruovaná vodárenská veža Várdomb už z diaľky pripomína tak trochu princeznine sídlo. Tak sa vybrali zistiť, ako to s tou vežou v skutočnosti je.

Už samotná cesta bola pre deti zážitkom. V jasnom októbrovom dni pofukoval príjemný októbrový vánok, čerstvo padnuté lístie im šušťalo pod nohami a priľahlá gaštanová alej spríjemňovala scenériu farbami jesene. Po príchode k veži sa deti tešili, čo v nej a z nej uvidia. A tak, keď sa dostaví efekt nečakane očarujúceho, prvé pohľady sprevádzalo „waaaaw“. Spoločne sa kochali panoramatickými výhľadmi na Bratislavu, Bernolákovo a Malé Karpaty, ktoré sa v októbri menia na maliarsku paletu s jemnými odtieňmi žltej, teplej oranžovej a sýtej červenej. Zhora pozorovali nielen Bratislavský hrad, vrch KAMZÍK, ale aj zlomok Nitry. Cestou späť nikto neodolal jesenným darom prírody a do vrecka si schoval gaštan.

Po návrate si deti povedali skutočný osud starého vodojemu. Tento deň bol pre všetkých obohacujúcim zážitkom – nielen kvôli krásnym výhľadom, ale aj vďaka možnosti bližšie spoznať prírodu a okolie Bernolákova.